Juliana Mrvová (18.10.2007, 16:09)

Vystavené diela pochádzajú z dvoch paralelných sérií, na ktorých pracujem posledné tri roky. Jednak sú to maľby nadväzujúce na diplomovú sériu z roku 2005 „Les jardins récrées“, teda znovu-stvorené záhrady, v ktorej som sa zaoberala schopnosťou oka znovu rozoznávať už videné tvary a formy aj z rozostrených farebných škvŕn. Prvé obrazy boli maľované ešte klasicky, akrylovou technikou, v tých najnovších používam tuš a akvarel na plátne a dominantnou sa stáva škvrna a farba. Na začiatku takýchto malieb sú fotografické skice, ktoré však slúžia len na výber kompozície a v samotnom procese maľby kladiem dôraz skôr na vlastnosti farby samotnej. Keďže tuš má svoje špecifiká, obrazy sú „maľované“ poležiačky, a farba je skôr nalievaná ako nanášaná. Vysychá potom v akýchsi kalužiach a zmiešava sa s okolitými farbami s veľkou mierou náhodnosti. Fyzické vlastnosti farby tak samovoľne ovplyvňujú výsledný obraz.

Samotná predloha k týmto obrazom vychádza z prepálenej, preexponovanej fotografie, kde svetlo postupne pohlcuje tvary a zanecháva len roztrhané škvrny farby na veľmi svetlej ploche.

„Pre Julianu Mrvovú sú kvetiny nielen námetom, ale aj médiom, nositeľom posolstva, ktoré je povahy svetelnej. Sú zložitým útvarom farieb a tvarov, svetiel a tieňov, ale aj vôní, a sú teda útvarom podobným hudobnej symfónii s dôrazom na lyriku (ktorá je skôr povahy éterickej) a na skladbu, v ktorej opakovaním dochádza k ústrednému motívu a pokračuje až do stíšenia a rozplynutia sa v priestore, ktorý je stále len maliarskou záležitosťou. Svetelnosť nájde divák práve v jej práci a práve svetlo je tým médiom, ktoré vie nielen meniť farby a tvary, ale dokonca aj významy a povyšuje veci obyčajné do rádovo vyšších sfér.“ 

Druhá séria obrazov je vytváraná odlišným spôsobom, ale má príbuzným námet a rovnako je pre ňu skôr dôležitý výskum maliarskeho média, ako prepisovanie existujúcej reality. Sú to väčšinou veľké formáty maľované expresívnym rukopisom, farba steká, prekrýva sa, v niektorých prípadoch sa prekrývajú dokonca viaceré námety. Rastliny, orchidey a iní divokí obyvatelia tropických pralesov sa v svojej novej zväčšenej forme skôr podobajú na divé zvieratá, vtáky, hmyz, alebo len pripomínajú čosi viac zvieracie než rastlinné. Podľa toho dostávajú často čudesné názvy, niekedy v neexistujúcej zmesi jazykov, ktorá by mohla existovať v ich svete. Tieto obrazy vychádzajú z kresieb a často kresba zostáva zachovaná aj na plátne, rozpíja sa do akrylovej farby, alebo je prekrytá transparentnou vrstvou farby.

„Juliana Mrvová nie je maliarkou kvetín v botanickom rozlíšení druhov, rodov a čeľadí, ale vo všeobecnosti intimity a komunikatívnosti sveta, ktorý sa vynára, raz ako pevná kresba, ktorá definuje farebnosť, druhý raz v rozpíjajúcich sa škvrnách farby, ktorou prechádza svetlo. Vynára sa ako záhrada, živý organizmus, ktorý rastie a bujnie. Teda pravý opak maliarov, ktorí maľujú kvetiny vo vázach, ich umŕtvenú krásu. Metamorfózu objavíme aj na obrazoch, Brassavola je niečo medzi flórou a faunou, Lapač a Zver sú takí už názvom. Bulbophyllum pripomína mýtického vtáka a iná kvetina dlaň ruky. Ale sú tu aj ohňostroje, vodopády alebo kvetinové kamene ako podstata tvorby, ktorá je lyrická, sú to obrazové básne. A to je pradávna funkcia obrazu, ten súčasný nevynímajúc. Obraz ako súčasť sveta biologického a vegetatívneho. Obraz ako okno, pohľad do reality, ktorej obrysy sa menia. Ide len o to, ako v nadvláde banality vystihnúť pravý moment novej skutočnosti, jej snovú, snáď až halucinogénnu prízračnosť.“ J.Olič, „Detský sen a sentiment“