Ponožky boli praktické, aspoň vetrali prsty (12.06.2010, 09:00)

Dvojprúdová komunikácia tiahnuca sa od Michalskej brány po vtedajší Mliečny bar pri SND bývala najmä v nedeľu preplnená bratislavskou študujúcou mládežou. Počas „špacírovania“ alebo pri sedení u Stürtzera či Mayera sa nadväzovali priateľstvá aj prvé lásky. Tu sa popíjala „grenadína“ (malinovka s kúskami ovocia, sŕkala sa slamkou).

Korzo slúžilo aj na predvádzanie najnovšej módy. Trvalo približne dve hodiny.

Veľkým hitom boli pre nás zelené plášte, tzv. montgomeráky a topánky na nízkom podpätku, „budapeštianky“, s vypuklými špičkami dohora, doplnené pestrofarebnými prúžkovanými ponožkami. Chlapci si dávali dolu zužovať nohavice až na 15 centimetrov (ledva cez ne pretiahli chodidlá), saká mali veľké vypchávky, aby robili „ramená“.

Móda pripisovaná Západu a odmietaná zväzáckymi funkcionármi. Takto oblečenú mládež volali „potápky“.

Aj Dunajošky chceli kráčať s módou, ale zohnať moderné ponožky by stálo celý „majland“. Našťastie, vedeli sme si poradiť. Po návšteve u tante Rikkerovej (bývala oproti rodine Satinských na čísle 56), neúnavnej pletiarky na Dunajskej ulici, niesli sme si plný „céger“ klbiek pestrofarebných zvyškov vĺn.

V sobotu, hneď po vyučovaní, bolo v našej kuchyni založené „pletiarske družstvo“. Motív aj chuť do práce boli, ale s blížiacim sa večerom mizla naša nádej na finálny výrobok. Pomyslenie na korzo bez ponožiek sme však rázne odmietli. Po krátkom uvažovaní bolo rozhodnuté: Na ponožkách sú najdôležitejšie divé pásiky, tie máme hotové, hotové sú aj päty, zostáva ešte narýchlo predĺžiť priehlavky, aby nevyliezali z „budapeštianok“. Prstovú časť pre krátkosť času nie je potrebné dohotoviť, nie je dôležité, nevidieť ju, aspoň sa nám prsty „preluftujú“.

Po vyskúšaní ponožiek v topánkach sme s uspokojením skonštatovali, že všetko je v poriadku.

V nedeľu po omši Dunajošky v takýchto efektných „polotovaroch“ víťazoslávne vykračovali po korze a „mancovali sa“ (pýšili).

To, že nás sledovali závistlivé pohľady, blažilo. A verte alebo nie, ani najväčšie korzové parádnice, ako boli Anička H., Viera D., Manca K., či Olina Ch., nemali také módne, pestrofarebné, praktické, ale hlavne úsporné ponožky.

Hoci práca na nich nebola nikdy dokončená, svoj účel plnili výborne a aj dosť dlho. Darmo, Dunajošky boli vždy vynaliezavé.

Aj Dalibora bieda naučila hrať na husle...

Helena Koudová Jonášová
Dievčatá z Dunajskej ulice (2003)
Pokračovanie nabudúce