Raz do roka dostal štamgast jedlo zadarmo (26.01.2016, 12:00)

Len čo bohatá rodina Berlinovcov odkúpila od kaviarnika Orbana honosnú prešporskú kaviareň Hungária, z ktorej sa dalo pozerať na jazdecké súsošie s mramorovou Máriou Teréziou na mramorovom koni, slávnostne ju prekrstili na café Berlin.

Od roku 1889 si ju obľúbili najmä lekári. Viedenčania, ktorí pri soche Márie Terézie vystúpili z viedenskej električky, si tu pravidelne dávali tureckú kávu prinášanú na stôl v džezvách, vraj lepšiu, ako sa varievala vo Viedni. Nezabúdali sa tu zastaviť ani dôstojníci z kasární hneď vo vedľajšej budove, v ktorej dnes sídli Slovenská národná galéria. Vojaci, ba ani poddôstojníci, do lepších podnikov prístup nemali.

Bolo samozrejmosťou, že čašníci v prešporských kaviarňach vedeli po slovensky, nemecky aj po maďarsky. Čašníci si pamätali, ktorí z častejších hostí pijú čiernu, bielu, tureckú, prešporskú, viedenskú, parížsku, kvapkanú či inakšiu špeciálnu kávu. Automaticky prinášali hosťovo obľúbené občerstvenie, len čo ho zbadali prichádzať. Hosť si svojho čašníka vážil a žiadal, aby ho obsluhoval iba on. Vrchní mali s personálom dohodnutú signalizáciu. Podľa toho, či vrchný dal frčku klope svojho smokingu, ukázal na rôzne miesta svojej snehobielej košele, poškrabal sa za ľavým či pravým uchom alebo sa potiahol za nos, kuchyňa vedela, čo prednostne pripraviť.

Štamgast v takom neveľkom meste, akým býval Prešporok, bol vlastne priateľom majiteľa kaviarne, personálu, čašníkov či vrchného. Všetci obchodníci z Michalskej, Sedlárskej, Dlhej a z Ventúrskej ulice sa poznali. Stretávali sa aj s rodinami v prešporských kaviarňach na nedeľňajších čajoch o piatej. A bývalo nepísaným zákonom, že štamgast aspoň raz do roka dostal jedno jedlo zdarma.

Peter Ševčovič
Z kuchyne starého Prešporku (krátené)