NÁZOR: Počet obetí domáceho násilia stúpa, samospráva však neposkytuje veľa možností pomoci (15.02.2016, 08:03)

Domáce násilie je fenomén, ktorý má neuveriteľne stúpajúcu tendenciu. Neviem, či je to spôsobené dobou, zmenenými životnými podmienkami alebo nezáujmom okolia. Nehovorím len o fyzickom, ale najmä o psychickom týraní.

Postihnuté sú nielen ženy, ale aj muži a na túto situáciu vždy doplácajú deti. Obracia sa na mňa veľa žien, ktoré už nevidia žiadne východisko. Sú finančne závislé, žijú v kolobehu s tyranom, ktorý ničí život celej rodine. Mnohokrát sa snažia vydržať a potlačiť vlastnú dôstojnosť, len aby udržali rodinu pokope. Ak však začnú trpieť deti, väčšinou ich to vyburcuje, aby situáciu riešili. Možností však nie je veľa. Sociálna kuratela je poddimenzovaná a mnohokrát rieši veci od stola, lebo nemá kapacitu ani prostriedky. V hraničných situáciách by mala zasahovať polícia, ale ženy sa väčšinou stretávajú s absolútnym nepochopením. Polícia by mala byť vyškolená zasiahnuť v prípade domáceho násilia, prax je však iná.

A tak funkciu štátu nahrádzajú neziskové organizácie, ktoré sa snažia pomáhať v rámci svojich možností. Chýbajú im však finančné prostriedky a akákoľvek podpora ich činnosti. Snažia sa pre ženy a pre ich deti zabezpečiť psychologickú pomoc, právne poradenstvo a základnú orientáciu v ťažkej životnej situácii. Nevedia im však poskytnúť útočisko,

pretože im chýbajú utajené byty, kde by mohli ubytovať takúto rodinu, ktorá sa potrebuje skryť.

Samospráva rovnako neposkytuje možnosť poskytnúť takýto byt. Jedinou možnosťou je krízové centrum. Bratislava má jedno krízové centrum REPULS, ktoré dotuje z mestského rozpočtu. Ešte v minulom volebnom období sa ho podarilo vybudovať prostredníctvom nórskych fondov. Sídli v Petržalke. Funguje perfektne aj vďaka riaditeľke pani PhDr. Miriam Jamriškovej, ktorá chápe svoju prácu ako poslanie.

V centre sú ľudia, ktorí sa ocitli v krízovej životnej situácii, a tiež deti, ktoré sú odobraté svojim rodičom. Tu s nimi pracuje tím, zložený zo psychológov, sociálnej pracovníčky, liečebnej pedagogičky, vychovávateľky a právničky. Snažia sa pripraviť obyvateľov centra na návrat do normálneho života. Mnohé prípady sú naozaj ťažké a vyžadujú si veľmi profesionálny prístup.

Musím povedať, že presne tak si predstavujem cielenú pomoc. Navyše, priestory a vybavenie spĺňajú európske štandardy. Ako jedno z mála krízových centier prijíma aj mužov, respektíve celé rodiny. Kapacita a rovnako aj dĺžka pobytu sú však obmedzené. Po šiestich až deviatich mesiacoch musia centrum opustiť. Mestu a mestským častiam chýbajú sociálne byty pre takéto prípady. A tie, čo sú k dipozícii, sú buď v zlom stave, alebo nad možnosti napríklad ženy na materskej s dvoma deťmi.

Samospráva by mala byť schopná pomôcť ľuďom v krízových situáciách. Obzvlášť takej zraniteľnej skupine, akou sú matky s malými deťmi. Mesto by ich malo uprednostniť v žiadostiach o byt. Bohužiaľ, v minulosti sa k bytom dostali rôzni ľudia, ktorí ich nepotrebovali, a dnes nám logicky chýbajú.

Stavba ďalších sociálnych bytov je v nedohľadne, keďže magistrát to nepovažuje za prioritu a, samozrejme, chýbajú financie. Človek nikdy nevie, kedy sa ocitne v krízovej situácii a vlastne sa to môže stať každému z nás, preto by sme mali hľadať cesty, ako nájsť zdroje na pomoc.

Katarína Augustinič
členka výkonnej rady SKOK, poslankyňa hlavného mesta SR Bratislavy - Bratislava INAK