Alojz Rigele vytvoril väčšinu diel na dvore (15.06.2006, 00:00)

Bratislavčania skoro bez povšimnutia denne prechádzajú okolo množstva umeleckých diel, ktoré si vôbec neuvedomujú. Sú to najmä sochárske diela zdobiace fasády domov, ktoré sa obyčajne chápu ako zbytočná dekorácia priečelí, ale bez ktorých by tieto ulice strácali svoj charakteristický výzor.

Desiatky sochárskych diel na fasádach domov na Palisádach, na Zámockej, na Mýtnej a Vazovovej, na Štefánikovej, na Klemensovej a Gajovej, na Sadovej, Mestskej a Tehelnej dnes nikto nevidí. Je neuveriteľné, že všetky tieto umelecké diela, a ďalšie na cintorínoch, v kostoloch, na verejných priestranstvách Bratislavy vytvoril v období 1897 až 1938 tu narodený sochár, absolvent viedenskej Akadémie výtvarného umenia Alojz Rigele.

Okrem navrhovania a tesania sochárskych diel či už z prírodného alebo umelého kameňa sa venoval aj nástennej maľbe, o čom svedčí veľkorozmerná nástenná maľba v kostole jezuitov. Napriek ponukám pôsobiť ako profesor na vysokých školách v Budapešti či v Prahe ostal do smrti verný svojmu rodnému mestu. Vytvoril tak monumentálne diela, ako je pomník padlým v prvej svetovej vojne na Murmannovom vrchu, pomník J. A. Bäumlera v Horskom parku či sochu alchymistu do domu lekárnika Kempného na Radlinského ulici, ale aj rad jemných komorných sošiek vitrínového charakteru, reliéfy na náhrobných pomníkoch a rad pamätných plakiet.

Jeho hlavným pracoviskom bol okrem izby v nájomnom byte v paláci Lanfranconiovcov na terajšom Námestí Ľudovíta Štúra „ateliér“ na Štefánikovej ulici (vtedy číslo 27a). V skutočnosti je to drevený prístrešok s jednou presklenou stenou vo dvore medzi troma obytnými objektmi, ktoré si v deväťdesiatych rokoch 19. storočia postavil stavebný podnikateľ Karl Mahr. Vtedy zažívalo stavebníctvo v Prešporku nebývalý rozmach. Pozdĺž cesty do vinohradov, ktorá bola od 40. rokov 19. storočia cestou k hlavnej železničnej stanici a tým aj spojnicou mesta s Viedňou a Pešťou vznikala ulica reprezentačných palácov a víl, ktorá niesla meno nešťastnej korunnej princeznej Štefánie. Karl Mahr tam pomerne lacno získal pozemok, ktorý slúžil ako stavebný dvor počas výstavby neďalekých domov (aj na Palisádach a v Novom Svete). Dvor bol súčasne sídlom známej kamenárskej firmy MAHR, ktorej majiteľkou bola nevydatá sestra Karla Mahra.

Napriek neuveriteľnej kvantite kvalitných sochárskych diel Alojz Rigele - aktívny člen Pressburger Kunstvereinu - zo svojej tvorby nikdy nezbohatol. Nezmohol sa na žiadny elegantný ateliér. Máloktorý dnešný akademický sochár by bol ochotný štyri desaťročia pracovať v podmienkach, v akých tvoril Rigele.

Mahrovci počas prvej svetovej vojny vložili svoje peniaze do vojnových úpisov. Verili, že Rakúsko-Uhorsko vo vojne vyhrá. Po prehre prišli všetci, ktorí ju finančne podporili o svoje úspory. Mahrovci museli domy predať a žili v nich ďalej ako nájomníci. Nájomné platil aj Rigele. Ešte dlho po jeho smrti (+ 1940) a po znárodnení ležali na dvore torzá jeho nedokončených diel a vzácny kamenný materiál pripravený na umelecké spracovanie, medzi iným aj blok carrarského mramoru z rozbitého Fadruszovho súsošia Márie Terézie, ktoré stálo od roku 1897 do dvadsiatych rokov na mieste terajšieho pomníku štúrovcov na dnešnom Námestí Ľ. Štúra.

Ateliér, ktorý Alojz Rigele používal, ešte stále stojí. Je najvyšší čas zapísať ho medzi „pamätihodnosti“ mesta a urobiť z neho atrakciu pre turistov. Ešte stále je to možné.

Štefan Holčík
FOTO - Oto Limpus